Search

Prvá cesta bicyklom do krajiny tisíc a viac ostrovov

Prešli sme niekoľko kontinentov, vystriedali viacero prác a stretli desiatky milých ľudí. Hľadanie nových dobrodružstiev a nedotknutej prírody sa striedalo s hľadaním našej vlastnej cesty.⁠


Pamätám si, ako by to bolo dnes, na Matin nápad vyraziť na bajkoch k moru. Bolo to práve v tomto jarnom čase, pár rokov dozadu. Obaja sme sa nevedeli dočkať, kedy skončí skúškové. Aby sme mali motiváciu ukončiť to čo najrýchlejšie, dali sme si cieľ. Oddych pri mori.


bicyklistka a dva naložené bicykle na ceste do Chorvatska
Krátke zástavky na vytvorenie fotiek na pamiatku :)

Martina chodila do školy často na bicykli, samozrejme pokiaľ to počasie dovoľovalo. Čerstvý vzduch, duch prírody a vyjazdené cestičky sa jej tak zapáčili, že prišla s vylepšením plánu.


Prečo neísť bicyklom až k moru? Ja som bol zaľúbený po uši, takže odpoveď nie, neexistovala. :)

Pri plánovaní výletu sme použili šablónu, ktorá sa nám v minulosti osvedčila ako najlepšia: poďme tam, ostaňme tam čo najdlhšie a vráťme sa domov. Po takto dôkladnej taktickej príprave sme naložili na bicykle všetko potrebné a vyrazili spod Karpát smerom do chorvátskej Rijeky.


traja bicyklisti na ceste cez slovinsko
Cestou cez Slovinsko

O potulkách svetom na bicykloch pred odjazdom nechyroval ani jeden z nás


Ešte sme neprekročili ani hranice s Rakúskom, a Martine už spadol nosič z bicykla... Uvoľnil sa šróbik. Našťastie, na najbližších 8 dní cesty to bol jediný vážnejší problém. Teda, ja som bol zrovna v deň odchodu po výdatnej oslave úspešne ukončených štátnic, čo spôsobilo jemnú nemotornosť a občasnú dezorientáciu prvého dňa. :)))


Rakúsko je pre cyklistov krajina zasľúbená. Cyklocestami, kde sa človek nemusí obávať o holý život, sme sa preštrikovali až do Slovinska. Tu sa nám asfalt začal dvíhať a tempo spomaľovať. Hornatá krajina a cesty slovinským vidiekom mali svoje čaro. To nám však jemne narušilo počasie. Na pár dní sa rozhodlo pršať a my premoknutí a uzimení sme jednu noc vymenili náš stan, za penzión.


Predposledný deň sme mali zadky ubolené a pred nami nekonečne dlhé stúpanie. Nemalo konca-kraja a tak sme rozložili stan pri krásnom jazierku neďaleko cesty. Na druhý deň ráno sme zistili, že už sme boli skoro hore. Chýbal nám naozaj kúsok. Zrazu sa cesta vyrovnala a začala klesať. Vo vzduchu sa niečo zmenilo. A vtedy nám to došlo. To už cítime vzduch mora.


fotka dvojice bicyklistov v pozadí s chorvátskym morom a západom slnka