Prešli sme niekoľko kontinentov, vystriedali viacero prác a stretli desiatky milých ľudí. Hľadanie nových dobrodružstiev a nedotknutej prírody sa striedalo s hľadaním našej vlastnej cesty.
Pamätám si, ako by to bolo dnes, na Matin nápad vyraziť na bajkoch k moru. Bolo to práve v tomto jarnom čase, pár rokov dozadu. Obaja sme sa nevedeli dočkať, kedy skončí skúškové. Aby sme mali motiváciu ukončiť to čo najrýchlejšie, dali sme si cieľ. Oddych pri mori.
Martina chodila do školy často na bicykli, samozrejme pokiaľ to počasie dovoľovalo. Čerstvý vzduch, duch prírody a vyjazdené cestičky sa jej tak zapáčili, že prišla s vylepšením plánu.
Prečo neísť bicyklom až k moru? Ja som bol zaľúbený po uši, takže odpoveď nie, neexistovala. :)
Pri plánovaní výletu sme použili šablónu, ktorá sa nám v minulosti osvedčila ako najlepšia: poďme tam, ostaňme tam čo najdlhšie a vráťme sa domov. Po takto dôkladnej taktickej príprave sme naložili na bicykle všetko potrebné a vyrazili spod Karpát smerom do chorvátskej Rijeky.
O potulkách svetom na bicykloch pred odjazdom nechyroval ani jeden z nás
Ešte sme neprekročili ani hranice s Rakúskom, a Martine už spadol nosič z bicykla... Uvoľnil sa šróbik. Našťastie, na najbližších 8 dní cesty to bol jediný vážnejší problém. Teda, ja som bol zrovna v deň odchodu po výdatnej oslave úspešne ukončených štátnic, čo spôsobilo jemnú nemotornosť a občasnú dezorientáciu prvého dňa. :)))
Rakúsko je pre cyklistov krajina zasľúbená. Cyklocestami, kde sa človek nemusí obávať o holý život, sme sa preštrikovali až do Slovinska. Tu sa nám asfalt začal dvíhať a tempo spomaľovať. Hornatá krajina a cesty slovinským vidiekom mali svoje čaro. To nám však jemne narušilo počasie. Na pár dní sa rozhodlo pršať a my premoknutí a uzimení sme jednu noc vymenili náš stan, za penzión.
Predposledný deň sme mali zadky ubolené a pred nami nekonečne dlhé stúpanie. Nemalo konca-kraja a tak sme rozložili stan pri krásnom jazierku neďaleko cesty. Na druhý deň ráno sme zistili, že už sme boli skoro hore. Chýbal nám naozaj kúsok. Zrazu sa cesta vyrovnala a začala klesať. Vo vzduchu sa niečo zmenilo. A vtedy nám to došlo. To už cítime vzduch mora.
Nasledoval dlhokánsky zjazd, ktorý sme si užívali plnými dúškami a už sme sa videli namočení po krk v mori.
Z pohľadu náročnosti bola táto cesta veľmi jednoduchá, nakoľko Európa je nám známy región. Pre nás ale jednoznačne zážitok, ktorým si nás cyklocestovanie získalo.
Začali sme plánovať hneď ďalšie, aj exotickejšie destinácie. Bicykle sa totiž stali našim obľúbeným dobrodružným prostriedkom. Nasledovalo viacero týždňoviek na “bajkoch” po Rumúnsku a niekoľko mesiacov po Ázii.
Čo poviete? Napíšeme vám o nich?
Comments